Rate this post

„A nebudeš mať morskú chorobu?“ Tú to otázku som pred odchodom dostala snáď najčastejšie. Naozaj cítime, že sa takáto obrovská loď hýbe? Čítaj ďalej a nájdeš odpoveď. A dozvieš sa aj akými pravidlami je život na lodi viazaný.

Ani nepocítiš, že si na vode

To je asi najväčšia somarina, akú som o živote na lodi počula. Hlavne moria obmývajúce severné časti Európy sú poriadne búrlivé. Často sa s nami hýbe celá posteľ, šuplíky sa ovárajú a zatvárajú. Chodíme ako pripití, čo je veľká „haluz“ hlavne na schodoch v nižších častiach. Po lodi sú vtedy rozmiestnené sáčky pre každý prípad. Tiež sa rušia predstavenia v divadle, lebo akrobati a tanečníci by to nemuseli ustáť. Preto, ak si na morskú chorobu náchylný, prácu na lodi ti neodporúčam. Ja sa teším z toho, že žiadnu nemám. A skutočne obdivujem kolegyne, ktoré sa dokážu sústrediť na robotu i na to, aby v sebe udržali obed.

Uniformy snáď aj na spanie

Ak ti niekto zo skúsených morských vlkov povie, že si nemáš brať veľa oblečenia, má pravdu. Minimálne MSC poskytuje všetko vrátane zimnej bundy (bez ktorej by som v Nórsku zamrzla už na tretí deň) a batohov. Okrem toho, do priestorov pre pasažierov môžeme len v uniformách. A mali by sme ich mať i v jedálňach pre zamestnancov. V civile chodíme akurát do mesta, či večer do baru. Ale len ak sa nám chce prezliekať.

Denné uniformy na deň na mori. Do 18:00 máme červené sako, večer modré. Netuším z čoho sú tie veci vyrobené, sú ako plastové a nepríjemné. Ale, ak ich operieš, za hodinu sú suché.

K tomu všetkému nesmie chýbať menovka, ktorú musíme mať vždy, keď opustíme kajutu.

Ak niekomu oblečenie nesedí, k dispozícii je lodný krajčír, ktorý mám uniformy zadarmo upraví.

Na výlety chodíme v oranžovej, ktorá niektorým pripomína väzenský mundúr.

Čo si nezbalíš, to nemáš

Na nápady typu: „veď si to (do)kúpim “,  rovno zabudni. Okrem sladkostí a najzákladnejšej kozmetiky na lodi nekúpiš nič. V mestách (i keď nie vo všetkých) je to o niečom inom. Len keby mal človek čas vtedy, keď sa mu minie polovica kozmetiky alebo rozpadnú topánky.

Jedna karta na všetko

Slúži ako identifikácia (naše pasy stráži lodný hospodár), platobná karta v lodných baroch, obchodoch a vlastne vo všetkých priestoroch. Zapína sa ňou žehlička – to preto, aby sa minimalizovala šanca, že nejaký expert podpáli loď. To, že ti chýba karta (a že si nevypol žehličku) si totiž uvedomíš, hneď ako sa nebudeš vedieť dostať do svojej kajuty.

Akurát na pranie máme extra kľuč. Taký pozostatok snáď z doby kamennej – každý mesiac ho treba dobiť u lodného hospodára, na ktorého je čakačka ako na pomaranče za komunizmu.

Ako v skautskom tábore

Na lodiach platia niekedy až polovojenské pravidlá. Každý mesiac sa ako v škole v prírode kontrolujú kajuty, či nemáme priveľký neporiadok a nepredstavujeme hygienické riziko pre celú loď a posádku. Len nedávno sme dostali napomenutie za nevysypané smeti. A to si platíme chyžnú. Občas tiež pátrajú po nepovolených ohrievačoch, kávovaroch alebo drogách.

Takisto sa nemôže (veľa) piť. Povolená hladina alkoholu nie je ani mimo služby viac ako 0.4 promile. Našťastie, tých, ktorí nie sú schopní sa ustrážiť, limituje karta – za deň na ňu nekúpime viac ako 2 drinky. V mestách si síce fľašu kúpiť môžeme, ale dostaneme ju naspať až keď pôjdeme domov.

A v prístavoch, kde kotvíme cez noc,  máme aj večierku.

Dobré ráno, pán kapitán

Traduje sa, že presne takto treba zdraviť kapitána, inak môžeme dostať napomenutie. Už som ho stretla zopár krát. Vždy na nečakaných miestach, v tých najzvláštnejších časoch. Až má človek pocit, že vylezie aj zo skrine. Väčšinou naňho 10 desať sekúnd hľadím ako teľa na nové vráta, kým zo mňa niečo vypadne. Raz zo mňa vypadlo „hey.“

Vždy pripravení (na opustenie lode)

Situácie, kedy je skutočne potrebné opustiť loď sa vyskytujú ozaj zriedkavo. Napriek tomu musí byť na ne posádka pripravená. Takmer každý jej člen má pri vyhlásení poplachu nejakú rolu a povinnosti. Preto sa organizujú rôzne školenia a drily. Jeden je po nástupe na loď povinný i pre pasažierov.

Kolegyňa doteraz nechápe, prečo som mala cez obednú prestávku na sebe záchrannú vestu.

Často sa sťažujeme, prečo musí byť nejaký tréning snáď každý týždeň. A potom vidíme pár expertov, ktorí pri vyhlásení malého požiaru utekajú hneď na zhromaždisko (pri malom požiari stačí opustiť zónu, kde horí). Rovno so záchranou vestou v ruke.

Pri poslednom tréningu zase niekoľkí prešli cez zónu, v ktorej  „horelo“ (je potrebné ju obísť cez vonkajšiu palubu), vbehli rovno do náručia bezpečnostného dôstojníka a skončili s napomenutím.

Pri každom vstupe na loď ťa čaká kontrola ako na letisku. Napriek tomu sa jeden z hostí pokúsil dovliecť tento takmer metrový drevený kyjak ako suvenír z Longyearbeanu.

Číslo 0628

Kde si, čo sa stalo a kto si. To všetko je potrebné nahlásiť, v prípade, že sa niečo prihodilo. V tomto prípade sa nevolám Jana, ale 0628. Svoju logiku to má. Kým by niektorí z filipínskych kolegov nahlásil svoje meno, loď by zhorela do tla.

Námorníci sú nenormálne poverčiví

Preč sú už časy, kedy na palubu nemohli ženy, ryšavci ani banány (to všetko vraj nosí smolu), no stále ešte mnoho povier platí. Na palube MSC sa napríklad snažia vyhnúť číslu 17. V Taliansku z neho majú podobnú hrôzu ako v našich končinách z čísla 13. Preto na našej, ani žiadnej inej lodi tejto spoločnosti, nenájdeš palubu, izbu a dokonca ani záchranný čln s týmto číslom.

Do kancelárie zase nemôžeme brať dáždnik. Pre našu manažérku, ktorá sa bojí búrky je to ako diablovo znamenie. Dáždnik totiž znamená dážď a zlé počasie, čo je pre loď nešťastie.

Zaujímaš sa aj ty o prácu na pozícii Tour escort? Daj like na FB a nepremeškaj ďalšie pokračovanie, v ktorom priblížim svoj pracovný deň i rozličné úlohy. Chceš si prečítať ďalšie zaujímavosti zo života na lodi? Preskoč rovno na článok o Veľkom plávajúcom hoteli alebo Po pracovnej dobe.