Rate this post

Zaoceánske výletné lode sú vraj perfektnou príležitosťou vidieť svet a ešte za to dostať aj zaplatené. Je to skutočne tak? Čítaj ďalej a dozvieš sa okrem iného aj to, či má posádka vôbec nejaký voľný čas a ako ho najčastejšie trávi. I to, aká posádka sa na lodi zišla

Keď práca na lodi neznamená len prácu

Napriek tomu, že veľkú časť života na lodi trávime v kancelárii, nie je to s voľným časom až také tragické. Máme dni s trojhodinovými zmenami popretkávané dvojhodinovými pauzami, ktoré stačia akurát na jedlo a sprchu. Ale i také, kedy máme šesť hodín voľna za sebou. To, kde trávime naše voľné chvíle závisí od toho, či sme v prístave alebo na mori.

S výhľadom na ľadovce i vodopády

Veľmi obľúbeným „oddychoviskom“ je v oboch prípadoch naša otvorená paluba. Je z nej skutočne neskutočný výhľad, hlavne v momentoch, keď sa plavíme mestom, fjordmi alebo popri vodopádoch. Výhľad, pre ktorý stojí za to o pol noci vonku mrznúť. Aj tí, čo sa nedostanú z lode  tak majú možnosť vidieť aspoň z diaľky strašidelnú osadu Pyramiden či ľadovec.

Špicbergy o polnoci, s ľadovcom v pozadí.

V začmudenom bare, i v posilňovni

K dispozícii máme bar a diskotéku, kde sa cez deň chodí fajčiť a kávičkovať. A večer zabávať. Na tematické párty alebo karaoke. O blaho zamestnancov sa stará vedenie aj organizovaním osláv pri príležitosti rôznych národných udalostí. Napríklad nedávno to bola (nie len) pre personál z Madagaskaru oslava ich dňa nezávislosti. Diskotéka i jedáleň sa odeli do červeno-zelenej, odznela hymna i príhovor kapitána, pochutili sme si na tradičných špecialitách.

Madagaskar oslávil deň nezávisloti i na lodi. Najdlhšie trvalo photo session s kapitánom i tortou, ktorá bola ešte po 2 hodinách nedotknutá.

Do baru tiež chodievame hrávať spoločenské hry. Nechýba tu ani ping pongový stôl (legenda hovorí, že sa po večeroch konávajú i turnaje) a stolný futbal. Skutočný futbal sa síce na lodi hrať nedá, ale prekvapujúce množstvo ľudí chodí cvičiť do celkom slušne vybavenej posilňovne. Dokonca i v tých najdivnejších časoch – o pol 1 v noci.

Bar, knižnica, kaviareň a internetový kútik v jednom.

Život na lodi je občas jedna veľká party

V tíme spoločne oslavujeme narodeniny, lúčime sa s odchádzajúcimi, oslavujeme naše dvoj, trojmesačné „výročia“. Skrátka, dôvod ísť „von“ sa nájde vždy. A najviac sa ich nejakým „zázrakom“ nájde predposledný deň plavby,  deň pred tým ako sa menia turnusy. Býva dosť náročný a nezriedka končíme po polnoci. Napriek tomu ešte vyrážame „von“. Ani sa nečudujem,  že nasledujúci, najrušnejší, deň tím vyzerá, akoby sa chystal na kasting do Walking Dead.

Vždy si za to nadávame, ale na šľahačkovú vojnu a na to ako, sme s gitarou v bare spievali tímovú hymnu As long as you love me od BSB budeme isto dlho spomínať.

V spojení so svetom

Takmer každý trávi voľno i na internete. Skúsenejší kolegovia teraz už s úsmevom spomínajú na časy, keď jediná možnosť, ako sa spojiť so svetom bolo wifi v prístave alebo v nejakej kaviarni. A ani to sa nedalo úplne všade. Veď v niektorých fjordoch je to ešte teraz problém. Dnes už je, minimálne u nás na severe Európy, satelitné pripojenie. Až na niektoré miesta, na ktorých žijú len soby, funguje stabilne. Ale z jeho ceny sa ti pravdepodobne spraví zle – 6 GB stojí 80 eur. I keď pred týždňom boli za 80 eur 3 GB.

Ja som stavila na nemeckú SIM kartu Ortel za 20 eur za 10 GB. Na mori sa síce nepripojím, no v mestách, kde sme minimálne každý druhý deň, fičí perfektne. Budúcim námorníkom ale nemeckí byrokrati spravili škrt cez rozpočet. K SIM karte sa od júla už tak ľahko nedostanú.

Mimo oceľového „väzenia“

Nikto sa s tebou nebude hádať, ak povieš, že si najradšej užívame voľné hodiny čo najďalej od lode. Vybehneme len tak do mesta, na “skutočné” jedlo, nórsky drahú kávu alebo pivo. No akékoľvek sú naše hobby, kdekoľvek naše voľno trávime, vzácnym časom neradi plytváme. Preto si mnohí platia chyžnú, niekoľkí i človeka, ktorí im perie.

Tromso po pracovnej dobe – fotka, kvôli ktorej som si skoro zaplávala.

Miesta, o ktorých sa mi ani nesnívalo

Pracujem ako „tour escort“ a tak mám šancu sa z lode dostať i počas pracovného času. Chodiť na exkurzie totiž je jednou z mojich „povinností“. A pokiaľ všetko prebieha hladko, môžem si výlet užívať. North Cap, najsevernejší bod Európy, vodopády Islandu, pozorovanie veľrýb, Flaambahn, Špicbergy a jazda arktickým motorovým člnom, na ktorom som takmer zamrzla. Som na lodi dva mesiace a toto všetko a mnohé iné som zatiaľ stihla.

Nie na každej lodi je to pravidlom. Nie všade si užívajú výhody veľkého tímu, kde aspoň polovica môže ísť na exkurziu. Od novej kolegyne viem, že ich bolo tak málo, že boli radi, ak sa dostali traja. A takisto nie každý má manažéra, ktorý rozdeľuje výlety „rovnomerne“, aby mal každý možnosť vidieť tie najkrajšie miesta.

North Cape – úplne prvý výlet z lode v čase, kedy ešte mrzlo.

 

Panoramatické

Taká je väčšina našich výletov. V mestách sa zdržiavame krátko, zopár hodín. Nie toľko, aby sme ich spoznali do detailov. Často nimi prechádzame autobusom s krátkymi foto zastávkami. Aj preto mám rada lodné výlety i tých pár, kde trávime dlhší čas vonku.

Nórsko – neskutočné i cez sklo.

Pestrofarebná posádka

MSC, spoločnosť pre ktorú pracujem sa pýši tým, že má posádku z celého sveta. Na všetkých ich lodiach momentálne pracujú ľudia z 93 krajín. Na „mojej“ lodi je okolo 1380 členov posádky. 1380 unikátov. Už dlho tvrdím, že turistické odvetvie  je občas prehliadkou najrôznejších individualít a i podivností. A o práci na lodi to platí dvojnásobne. U nás je prekvapivo veľa umelecky nadaných. „Spevákov“ stretneš na chodbách i vo výťahu. Občas niekto dáva zaujímavé tanečné kreácie pri naberaní jedla.

Za podivné sa ale nepovažuje, keď ide niekto niekde sám. Napríklad večer do baru alebo do mesta. Nie všetci si totiž užívajú výhody veľkého tímu. Nie vždy majú voľno viacerí naraz.  A nikto nie je ochotní vzdať sa možno jedinej šance niečo vidieť alebo si oddýchnuť pri pive len preto, že s ním nikto nejde.

Niekedy mi dobre padne ísť von sama, len s fotoaparátom.

Nie len pre mladých a slobodných

V porovnaní s tým, čo poznáš z „našich“ dovolenkových rezortov, kde delegátov robia hlavne  študenti, a animátori sú často ešte mladší, je na lodi o niečo vyšší vekový priemer. Hoci sa časy menia a dostať sa na loď nie je taká náročné, spoločnosti stále uprednostňujú ľudí so skúsenosťami. A tak tvoria gro zamestnanci nad 25 rokov. Samozrejme sú aj výnimky, čo potvrdzujú pravidlom. Jeden z mojich kolegov má zase sebou už 4 kontrakty. A to má len 23.

Keď je pracovný deň ako rokovanie OSN 

V tíme je nás 16 z asi 10 krajín. Rakúšanka, Taliani, Ukrajinec, Kubánka. Nie je veľkým prekvapením, že občas býva najväčšou výzvou nepoškrtiť sa. A keď konečne tím fičí ako perfektne nastavený stroj, jednej zo súčiastok skončí zmluva a nahradí ju nová.

Prvá a (jediná) Slovenka na lodi

„Ste prvá Slovenka, ktorú sme kedy na lodi stretli.“ veta, ktorú nepočúvam len od každého slovenského či českého turistu, ktorý ma objaví, ale i od mnohých členov posádky. Toľko sa nás zišlo na pohovore, že sa mi nechce veriť, že nikdy žiadneho iného Slováka nestretli. Aj keď, na tejto lodi som ozaj jediná.

Zaujíma ťa ako vyzerá moja loď, ako bývame a koľko pracujeme? Prečítaj si môj prvý článok zo života na lodi o obrovskom plávajúcom hoteli. Alebo počkaj ďalší týždeň a dozvieš sa, prečo si občas pripadáme ako v skautskom tábore. A aj to či cítime, keď sa naša mega loď plaví nepokojnými vodami.